Môj príbeh - Mária

Volám sa Mária,  mám 58 rokov. Moja diagnóza je akútna myeloidná leukémia. No diagnóza nebola jasná hneď. Všetko to začalo, keď som sa po 38 rokoch rozviedla. Veľmi som schudla. Moje zhodené kilogramy som pripisovala rozvodu a stresom okolo neho. Zhodené kilá ma veľmi tešili, vždy som mala kypré tvary a zrazu postavu 20 ročnej ženy. Každý ma chválil, ako dobre vyzerám, tak mi to lichotilo. Komu by aj nie, úbytok na váhe som teda neriešila. Začali ma bolieť kĺby. Bola som aj na vyšetrení na ortopédii, následne na neurológii. Nezistili nič. Nález: primerané veku (čo by som vraj chcela).

Neskôr som začala mať zapáchajúcu stolicu s prímesou krvi. Zľakla som sa a išla som teda k obvodnej lekárke (po hromžení mojej dcéry a sestry). Zobrala mi krv. To bolo ešte v roku 2015 v novembri. Vo výsledkoch bol zápal, no viac sa to neriešilo (ja zaneprázdnená v práci som sa zabudla informovať a moja lekárka to asi nepovažovala za dôležité). Asi v júni ma poslala  na gastroenterológiu. Tam mi opäť nič nenašli. Ďalší odber krvi ukazoval už veľmi zlé výsledky, nielen zápal v krvi. Obvodná lekárka mi povedala, že mám krvný obraz ako po šiestich ožiaroch. Veľmi som sa zľakla. Šla som na hematologické vyšetrenie. Zobrali mi krv, kostnú dreň. Necítila som sa vôbec zle. Aj môj lekár sa čudoval, ako môžem byť taká aktívna s takým krvným obrazom. Vôbec som nebola slabá. Dokonca som absolvovala dovolenku pri mori s mojimi kamarátkami. Po dovolenke sa však môj stav začal zhoršovať. Nevládala som, zadýchavala som sa. Bola som veľmi slabá a spavá. Kde som sadla, tam som spala. Často sa mi točila hlava.

Pamätám sa, akoby to bolo dnes, keď mi zavolal pán doktor a povedal, že navrhuje hospitalizáciu v Bratislave na Antolskej. Nevedela som, čo mi je, čo ma čaká. Na druhý deň ma hospitalizovali. Stále som nevedela, čo mi je. Aj keď mi lekár oznámil, že mám leukémiu, nejako som si to neuvedomovala. Všetko to prišlo pri prvej chemoterapii. Nevoľnosti, vedľajšie účinky....strata vlasov. Strata chuti jesť akékoľvek jedlo, piť nápoje... a ďalšie zhodené kilogramy.

Môj pobyt v nemocnici trval šesť týždňov. Nekonečno. Po šiestich týždňoch ma pustili  domov. To bolo radosti. Šla som k dcére a k vnúčatkám. Po troch dňoch som sa musela vrátiť späť. Volal mi lekár. Chemoterapia nezabrala. Začala som s druhým cyklom chemoterapie. Bolo to ťažké. Afty v ústach, uzliny vyhádzané po celom tele, neutíchajúce horúčky, hnačky a nevoľnosti. Neskôr mi našli mykózu na pľúcach. Stále som mala antibiotiká a horúčky. Stojan plný  všelijakých farebných vrecúšok a transfúzií (s mojou spolubývajúcou Dankou, ktorá svoj boj po novom roku prehrala, sme ich  volali nápoje lásky). Veľa krát som si poplakala. Neverila som už, že sa vrátim domov živá.

Po ďalších deviatich nekonečných týždňoch ma pustili. Blížili sa Vianoce. Bolo to strašné. Keby som nemala rodinu, moje deti, vnúčatá, perfektnú sestru a príbuzných, nezvládla by som to.

Z Bratislavy ma pustili s prepúšťacou správou a plnou taškou liekov. V hlave plno otáznikov čo bude ďalej. Bývam u dcéry. Nie som schopná byť sama. Som veľmi slabá a vyčerpaná. Do Bratislavy som sa už nevrátila. Začala som navštevovať hematologickú ambulanciu u nás v okrese. Pán primár mi nasadil novú liečbu. Prelomovú chemoterapiu, po ktorej by som mohla ísť na transplantáciu kostnej drene. Verím, že všetko dobre dopadne. Chcem žiť a byť zdravá. Chcem sa tešiť zo života, pretože je taký vzácny, z mojich vnúčat, detí a rodiny.