Môj príbeh - Róbert II

29. apríla 2016 to bol rok, čo som dostal novú kostnú dreň. Keď som prekonal prvotný šok z mojej diagnózy akútnej leukémie a z následných chemoterapií, začal sa „lov“ na vhodného darcu kostnej drene, a to vôbec nie je sranda, vhodný darca musí spĺňať prísne kritériá. Keďže mám tri sestry, tak som dúfal, že by mohla aspoň jedna z nich „sadnúť“, ale bohužiaľ nestalo sa tak, ani priateľka nebola vhodný darca, ani nespočetné množstvo kolegov a známych. Na trenčianskej hematológii ma poznali skôr ako som tam prvý krát prišiel, povedali mi, že toľko záujemcov  o darovanie kostnej drene ešte  nemali. Za to vám všetkým čo ste sa toho zúčastnili ďakujem, aj keď pre mňa ste neboli vhodní, nezúfajte, možno budete pre niekoho iného. Po nejakom čase - ani neviem ako dlho to trvalo, ale vlastne to bolo celkom krátko, mi pani doktorka oznámila, že mám darcu, ale ešte nie je všetko doriešené, a preto budeme čakať, nakoniec sa čakanie vyplatilo, lebo sa našiel iný darca  a ešte vhodnejší ako ten prvý. Nastúpil som do nemocnice, dostal som injekciu do chrbtice a chemoterapiu a čakal som pokiaľ mi chemoterapia „zožerie“ moju imunitu. Musím povedať, že chemoterapiu som už bral ako normálnu vec. Po pár dňoch som bol pripravený.  a prišiel deň D 29. apríl 2015. Večer dorazila po dlhej ceste moja nová kostná dreň, nevedel som sa dočkať, lebo som to chcel mať čím skôr za sebou. Transplantácia kostnej drene je v podstate to isté ako transfúzia krvi, len trvá  o niečo dlhšie. Komplikácie som nemal skoro žiadne, len som dostal zimnicu a vysokú horúčku, tak mi transplantáciu prerušili, dali mi lieky,  a keď horúčka klesla, tak sa pokračovalo. asi som čakal niečo horšie a možno nejaké zmeny, ale bol som prekvapený, keď sa vlastne nič nezmenilo. Prvé dni som bol úplne  
v pohode, potom som dostal mukozitídu do úst, ale s tým treba rátať  a prešla pomerne rýchlo, keďže som dodržiaval všetko, čo som mal. Pridali sa aj bolesti hlavy dosť intenzívne, ale tie som prekonal pomocou liekov. Ešte vám napíšem niečo  o sterilnom režime. Keď prídete na transplantáciu, dostanete samostatnú izbu s televízorom, sociálnym zariadením, sprchou, stacionárnym bicyklom (ako  v lepšom hoteli), starajú sa o vás príkladne, každý deň vám donesú nové čisté oblečenie zabalené  v plastovom vrecku (vlastne všetko máte v plastových vreckách), môžete si objednávať jedlo z jedálneho lístka, proste paráda. ak sa niekto obáva, že na izbe bude  24 hodín sám, tak sa nemusí, pravidelne za vami chodí sestrička  a lekár, upratovačka, občas psychologička a cez okno môžete mať aj návštevy. Takže tak nejak som prežil moju transplantáciu kostnej drene, možno to bolo tým, že moja Helga (to je „pracovné“ meno mojej darkyne, po naliehaní na lekárov som sa dozvedel, že je to žena  a pochádza z Nemecka) mi dala „dobrú“ kostnú dreň a moje telo sa jej nebráni, možno preto,  že som veľmi chcel, aby sa to podarilo  a nechcel som neúspechom sklamať všetkých tých ľudí, čo sa  do toho zapojili. asi je to kombinácia všetkého a k tomu nejaké to šťastie. Dôležité je to, že som po transplantácii už rok a zdravý.  a ešte niečo mi Helga dala spolu  s kostnou dreňou - začal som piecť koláče a všetci hovoria, že sú fantastické. Takže aj napriek tomu,  že transplantácia kostnej drene znie komplikovane, strašidelne  a bolestivo, nemusíme sa jej báť, aj keď to nie je „prechádzka ružovou záhradou“, môže zachrániť život.