Môj príbeh - Milada

V apríli 2005 mi diagnostikovali nádorové ochorenie kostnej drene - mnohopočetný myelóm. Liečenie začalo vysoko dávkovanou chemoterapiou a následnou transplantáciou. autológnu transplantáciu som absolvovala vo februári 2006 vo veku päťdesiat sedem rokov. Počas transplantácie som sa stretla  s množstvom problémov ako asi každý, kto ju absolvoval. Vracanie, hnačky, plné ústa aftov, bolestivé prehĺtanie, nechuť k jedlu a nespavosť. Bolo to moje určite najhoršie obdobie v živote. K tomu všetkému sa pridružila (pred 10 rokmi) zle vybavená izolačná transplantačná izba, nefunkčná vzduchotechnika, staré nepriliehajúce okná (vonku bolo mínus  20 stupňov), nevetrané WC. Zdravotnícky personál sa však veľmi snažil o zmiernenie týchto, nie nimi zapríčinených podmienok. Dnes je tam už situácia celkom iná vďaka vedeniu Kliniky hematoonkológie aj Klubu pacientov Slovenskej myelomóvej skupiny, ktorá sa snaží vylepšovať  a hlavne humanizovať podmienky pre pacientov v tejto zložitej situácii. ale vraciam sa ku samotnej transplantácii. Spomínala som  fyzické problémy, ktoré mi nepridávali hlavne na psychike. Zlé podmienky v izbe, dvojtýždňová izolácia od najbližších, fyzická bolesť ma dokonca privádzali k samovražedným myšlienkam. Zvláštna epizóda sa udiala aj s pomocným personálom. Kým zdravotníci sa vždy pred vstupom do izby dezinfikovali  a prichádzali v zvláštnom oblečení, jedna nie moc empatická  zamestnankyňa, ktorá nosila jedlo, si vždy vošla len tak obyčajne bez príslušnej dezinfekcie obleku. Keď som si ju dovolila na to upozorniť, odpoveď bola jednoduchá, že veď  ona tam prichádza len na chvíľu. Po autológnej transplantácii kostnej drene som cítila bolesť na celom tele a bola som unavená hlavne psychicky, až som skončila na antidepresívach, ktoré ale užívam priebežne  v malých dávkach dodnes a je mi fajn. Do práce po transplantácii som odišla po týždňovej práceneschopnosti, aj keď viem, že to nebolo hrdinstvo. Cítila som to tak, pretože na mňa čakali moji žiaci a rozpracované projekty. Dnes po desiatich rokoch som rada,  že som to zvládla a teším sa na každý nový deň. Na záver chcem vyjadriť ešte moju dodnes nezodpovedanú otázku. Prečo to postihuje aj malé deti a ako dokážu túto ťažkú životnú situáciu zvládať oni  a ich rodičia? Práve im patri môj veľký obdiv.