Môj príbeh - Eduard

Akútna myeloidná leukémia mi bola diagnostikovaná 25. februára 1995.
Dlhší čas predtým som mával mierne zvýšenú teplotu, nevenoval som však tomu pozornosť – mal som 35 rokov, malé deti, veľa som pracoval, snažil som sa zabezpečiť rodinu.  24. februára som bol veľmi slabý, nedokázal som vyniesť malého syna do výťahu, a tak som na druhý deň išiel k lekárovi. Poobede som skončil  na hematológii a po odberoch ma previezli na Kliniku hematológie do Bratislavy.  S chemoterapiou sa začalo prakticky okamžite. Liečbu som zvládal vďaka svojmu prístupu. Veľmi som túžil žiť. Každý deň života, hoci v nemocnici, je deň života. Nikdy som neskúmal, prečo sa mi to stalo, zobral som to ako fakt,  s ktorým sa musím vysporiadať. Nič som si nevyčítal. Dodržiaval som režim dňa, ráno som vstal, obliekol som sa, oholil, išiel na vyšetrenia, čítal som, študoval, komunikoval s okolím, ako keby som bol doma, len som mal  posteľ  v nemocnici. Netrápil som sa tým, čo je doma, hoci určite to bolo pre nich náročné. Ťažké bolo, keď niekto na oddelení zomrel, no aj  s tým som sa vedel vyrovnať. Nie som sebec, ale v tej chvíli som sa to musel naučiť. Bolo to aj o podpore rodiny, okolia, navštevovali ma, nechávali ma pozdravovať. Moja žena to so mnou nevzdala. Hoci určite prežívala všelijaké chvíle, predo mnou bola statočná. Nevedel som ako to dopadne, liečba bola spočiatku neúspešná, po prvej chemoterapii som sa nedostal do remisie, boli preto potrebné ďalšie cykly liečby.  19. júna 1995 som podstúpil transplantáciu kostnej drene. Jeden  z mojich troch bratov bol so mnou zhodný a mohol mi darovať krvotvorné bunky. Bolo pre neho samozrejmé, že to pre mňa spraví, rovnako ako ja by som pomohol jemu alebo hociktorému z bratov. Vysvetlili nám, že ide iba o jeden odber, bez rany, rezu, nikto ho nebude sekať do kosti, nebude mať pre to žiadne ťažkosti, nebolo o čom diskutovať. Obdobie po transplantácii bolo asi najhoršie. Mal som ťažkú mukozitídu, namiesto slizníc som mal mäso, nemohol som prehĺtať,
vypľúvať, dávali mi infúzie. Keď mi lekári  povedali, že mám začať jesť, musel som sa veľmi prinútiť. Bolo treba prekonať bolesť. Opäť ma  motivovala túžba žiť. Manželka mi nosila jedlo z domu, domáce predsa len chutí lepšie ako nemocničné.  V sterilnom režime mi nebolo smutno, som rád sám, nepotrebujem, aby ma niekto zabával.  Som veriaci, viera, či už v Boha alebo čokoľvek iné, je veľmi dôležitá. Veril som aj v seba, svoju rodinu, veril som mojej lekárke, ktorá sa o mňa starala počas liečby, doteraz máme vynikajúci vzťah. Z nemocnice ma prepustili 20. júla. Najprv som chodil na kontroly každý týždeň, potom každý mesiac, a teraz chodím raz za rok. Do pol roka som bol bez liekov, ani teraz žiadne neberiem, iba na tlak. Návrat z nemocnice bol ťažký v tom, že som bol práceneschopný a nevedel som, čo budem  s touto chorobou môcť v 35-ke ďalej robiť. Lekári odporúčali ľahkú prácu alebo invalidný dôchodok, no ja som chcel opäť pracovať naplno. aj vďaka mojej neústupčivosti a veľkému odhodlaniu som sa po roku na PN opäť zamestnal a v práci sa mi veľmi darilo a darí. Choroba mi aj strašne veľa dala, pretože ma zocelila. Otvorila mi viaceré možnosti v myslení. Nemám negatívne pocity. Chápem to tak, že som zostal na svete, aby som robil pozitívne veci. Na každého sa pozerám z pozitívneho hľadiska, nikomu vedome neubližujem, nezneužívam, čo o kom viem, dokážem ľudí priviesť k dohode. Tieto povahové vlastnosti sa chorobou neobjavili, no sa zvýraznili. Je to presne tak, ako sa píše v dnes tak populárnych knihách o tom, ako žiť – dôležitý je dnešok, nie minulosť, ani premýšľanie o tom, čo všetko sa môže stať  v budúcnosti. Keď niekto ochorie, podstatná je túžba žiť. Človek znesie veľmi veľa, oveľa viac ako by si myslel. Všetko je o tom, ako veci príjme, ako sa k nim postaví. Cieľom je vyliečiť sa, nie riešiť čo by bolo keby. Musím si povedať, čo ja môžem spraviť a čo môžu spraviť lekári a potom podľa toho  postupovať.